Dedičstvo obce Spišská Teplica
Medzi dedičstvo obce patria bohaté historické korene, zaujímavá kultúra či nádherná príroda. Spišská Teplica sa pýši rozmanitým dedičstvom.
Kostol Najsvätejšej Trojice
Dominantou každého mesta či obce býva dodnes okrem námestia aj kostol. Kostoly na území Spiša, zväčša budované pri vzniku miest po tatárskych vpádoch, predstavovali často prvú, najdôležitejšiu a najhonosnejšiu budovu každého mestečka a ani v Spišskej Teplici tomu nebolo inak. Prvý kostol sa v archívnych záznamoch spomína v roku 1398 a bol to Kostol sv. Ducha. Druhý kostol bol v Spišskej Teplici postavený v roku 1440, pravdepodobne na mieste pôvodného, ktorý zničili v roku 1436 husiti. Bol zasvätený Najsvätejšej Trojici. Prečo došlo k zmene patrocínia, nie je známe. Kostol bol takmer 22 m dlhý a viac ako 10 m široký. Klenba sa opierala o kamenný stĺp. Na streche kostola bola vežička s malým zvonom. Veľká veža bola štvorhranná, vysoká, s tromi zvonmi. Veľký zvon, dokazoval to latinský nápis na ňom, bol odliaty v roku 1481 majstrom Jánom v Spišskej Novej Vsi na počesť Boha, Ducha Svätého a Panny Márie. Podľa kroniky vzala tento zvon vojenská správa. Iný zdroj uvádza z tohto obdobia dva zvony, 18-centový z roku 1482 a 10-centový z roku 1494, ktoré údajne pochádzali z dielne Pavla Gaala zo Spišskej Novej Vsi.
Ani o zničení druhého zvona nie sú známe žiadne informácie. V roku 1649 bol pre Spišskú Teplicu odliaty sanktusník (malá a štíhla vežička nad presbytériom kostola na hrebeni strechy hlavnej kostolnej lode so zvonom, na ňom sa zvoní pri speve Sanctus a pri pozdvihovaní. Vyskytuje sa od 13. storočia, dnes sa však už používa len zriedka a na novších kostoloch nebýva. Konštrukčne môže byť súčasťou krovu alebo ako murovaná konštrukcia.) v dielni Juraja Wierdta v Prešove, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho barokového zvonolejára. Pochádzal z korutánskeho Klagenfurtu. Kostol mal 4 oltáre. Hlavný oltár zasvätený Najsvätejšej Trojici mal krídla s obrazmi a sochami svätých – Panny Márie, sv. Mikuláša, sv. Fabiána a sv. Sebastiána. Na evanjeliovej stene hlavného oltára v stene bola skriňa na Oltárnu sviatosť. Okolo kostola boli chóry pre ľud. Organ bol v roku 1693 „založený“ na 12 rokov do kostola v Poprade. V kostole bola kamenná krstiteľnica, cibórium a medený relikviár z roku 1536. Nový ornát bol prinesený z Batizoviec. Vizitácia v roku 1712 uvádza tri zvony a tiež hovorí o tom, že kostol mal murovanú sakristiu a že bol založený mníchmi tak, aby bol chránený pred templármi. Kostol bol pre zlý stav po takmer 400 rokoch, v roku 1837, zbúraný. Ostala po ňom iba veža a niektoré interiérové súčasti, ktoré boli presunuté do nového – terajšieho kostola, ktorého základný kameň posvätil diecézny archivár, Michal Labucky v roku 1837. Ako uvádza prvý kronikár obce a učiteľ Mikuláš Mlakay v pamätnej knihe z roku 1933: „Kostol z roku 1838 stojí na trochu vyvýšenom mieste. Bol postavený ku cti Najsv. Trojice ako aj starý, ktorý bol postavený v roku 1440. Je vybudovaný v slohu gotickom. Je priuzký pre tunajšie pomery už malý. Vežu má štvorhrannú, až pozdejšie pribudovanú, nad hodinami – ktorých len ciferniky sú, ale stroja nemajú – je súžená v osemstenný hranol so štyroma pravými oknami a končí sa v osemstennom ihlane, na ktorom je pozlátená guľa a do tej vpravený križ. Vo veži sú tri zvony; jeden starý a dva nové v roku 1927 zadovážené z obetavosti cirkevníkov tunajších a ich krajanov amerických a 29. januára 1928 boly postvätené Dr. Jánom Rusiňákom štiavnickým dekan-farárom.“ Rok po začatí stavby sa už domáci Spišskotepličania tešili z nového kostola, zasväteného opäť Najsvätejšej Trojici. O dva roku neskôr obnovili aj pôvodnú vežu, avšak nedopadlo to podľa predstáv, a preto bolo nutné ju v roku 1857 zbúrať, aby sa nezrútila. O ďalšie dva roky sa začala stavať nová veža, stavbu však komplikovala spodná voda, a preto sa stavba predĺžila až na 6 rokov. Architekt navrhol vežu príliš úzku a na zvony ostalo málo miesta. Tepličania sa nevzdali a v roku 1927 vďaka zbierke v dedine a od amerických krajanov dali zhotoviť 2 zvony. Tieto dva zvony z českej dielne Rudolfa Pernera zvonia vo veži dodnes.
Pokiaľ ide o interiér, hlavnou dominantou je oltár zasvätený Najsvätejšej Trojici, ktorá je zobrazená v hornej časti. Po bokoch sa nachádzajú svätý Peter (vľavo) a svätý Pavol (vpravo). Najvzácnejšou pamiatkou je však ranogotická socha Madony zatiaľ neznámej proveniencie približne z prvej pol. 14. storočia. Jej kaskádovité riasenie odevu pripomína Madonu z Ruskinoviec. Barokové žezlo, ktoré drží v ruke, pochádza z neskoršieho obdobia. Má asi 130 cm, je drevená a umiestnená hneď vedľa hlavného oltára. Ďalšia vzácna pamiatka sa nachádza pod chórom, je to drevorezba poslednej večere a pochádza zo 17. storočia. Z 15. a 16. storočia pochádzajú aj neskorogotické mriežky na pastofóriách. Pastofórium kedysi slúžilo ako priestor na odkladanie Eucharistie. Dnes sa na uchovanie Najsvätejšej sviatosti využíva bohostánok, ktorý je umiestnený v hlavnom oltári. Tieto pôvodné pastofóriá sa nachádzajú na ľavej strane oltára, medzi vzácnou sochou Madony a vstupom do sakristie. Krstiteľnica z roku 1896 je z červeného mramoru a dodnes sa používa. Nakoniec nesmieme zabudnúť na organ. Z dejín obce sa dozvedáme, že nový pedálový organ, so 6 registrami v manuále a 2 registrami v pedále, bol zadovážený v roku 1875. Jeho autorom je známa rodinná firma Franz Rieger & Söhne. Zaujímavosťou je, že počas 1. svetovej vojny sa zvony zobrali a roztavili. Dnešné zvony sú z roku 1925. Súčasný kostol prešiel vnútornou rekonštrukciou, obnovou organu, strechy a vonkajšej fasády. (M. Soják a kol. – Dejiny obce Spišská Teplica)
Všetky tieto vyššie spomenuté vzácne pamiatky môžete vidieť v Kostole Najsvätejšej Trojice v Spišskej Teplici. Kostol je otvorený približne 30 minút pred každou svätou omšou. Rozpis svätých omší nájdete v aktuálnych farských oznamoch https://farnostspisskateplica.sk/.
Spišskoteplické slatiny
Územie európskeho významu Spišskoteplické slatiny je súčasťou siete chránených území NATURA 2000. Rozprestiera sa na ploche približne 24 ha a v obci sa nachádza na troch rôznych miestach. Vo vymedzenom území platí štvrtý stupeň ochrany.Hlavným dôvodom ochrany územia je biotop európskeho významu Slatiny s vysokým obsahom báz. Ďalej sa tu nachádza biotop Prirodzené dystrofné stojaté vody, ktoré tvoria otvorené spoločenstvá s druhmi rodu Utricularia v plytkých šlenkoch, v komplexe so slatinami s vysokým obsahom báz. Predmetom ochrany sú biotopy druhovrastlín národného významu: vstavačovec strmolistý pravý (Dactylorhiza incarnata subsp. incarnata), vstavačovec strmolistý neskorý (Dactylorhiza incarnata subsp. pulchella), šašina hrdzavá (Schoenus ferrugineus), bublinatka menšia (Utricularia minor), páperec nízky (Trichophorum pumilum). Ďalej sú to biotopy druhov živočíchov európskeho významu:pimprlík mokraďový (Vertigo angustior) abiotopy druhov živočíchov národného významu: vážka pásavá (Sympetrum pedemontanum), ropucha zelená (Bufo viridis), vretenica severná (Vipera berus), dulovnica menšia (Neomys anomalus), dulovnica väčšia (Neomys fodiens). V blízkosti územia má lokalitu výskytu aj syseľ pasienkový (Spermophilus citellus), ktorý je druhom európskeho významu.Na uvedenom území bol zaznamenaný tiež výskyt biotopov druhov národného významu, ktoré nie sú predmetom ochrany: zemežlč pobrežná slatinná (Centaurium littorale subsp. compressum), bahnička málokvetá (Eleocharis quinqueflora), kruštík močiarny (Epipactis palustris), päťprstnica hustokvetrá (Gymnadenia densiflora), všivec močiarny (Pedicularis palustris), tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris), prvosienka pomúčená (Primula farinosa), barička prímorská (Triglochin maritima) a biotopy druhov zaradených do červeného zoznamu ohrozených rastlín, ktorým bola pridelená rôzna kategória ohrozenia: ostrica Davallova (Carex davalliana), barička močiarna (Triglochin palustre), ostrica vzdialená (Carex distans), ostrica šupinatoplodá (Carex lepidocarpa), bezkolenec belasý (Molinia caerulea), bielokvet močiarny (Parnassia palustris), škripinec dvojbliznový (Schoenolectus tabernaemontani). Zo živočíchov, ktoré nie sú predmetom ochrany bol na tomto území zaznamenaný výskyt nasledovných druhov živočíchov: šidlovka hnedá (Sympecma fusca), šidlo obrovské (Anax imperator), vážka modrá (Orthetrum coerulescens), bystruška zlatá (Carabus auronitens),ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), skokan hnedý (Rana temporaria), jašterica obyčajná (Lacerta agilis), chrapkáč poľný (Crex crex), pŕhlaviar červenkastý (Saxicola rubetra), trasochvost žltý (Motacilla flava). Cez územie neprechádza turistický chodník.
Kaplnky
Kaplnka na Predných dieloch (604 m n. m.)
Kaplnka sa nachádza severozápadne od obce, v lokalite Predné diely, na konci Vodárenskej ulice. Navštíviť ju môžete pri ceste do kameňolomu. Dostupná je pre peších turistov, na bicykli, aj autom. „Pri základoch kaplnky na Predných dieloch sa získalo 18 mincí z rokov 1921 – 1984, medzi nimi aj viedenský grajciar Františka II. (I.) z roku 1800, dokladujúci jestvovanie zmienenej prícestnej sakrálnej stavby minimálne v tomto období.“ (Dejiny obce Spišská Teplica, 2002, s. 63). Od kaplnky je prekrásny výhľad na panorámu Vysokých Tatier a ich najvyšší vrch, Gerlachovský štít. Kaplnka sa nachádza na svätojakubskej ceste.
Kaplnka zasvätená Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie (600 m n. m.)
Ku kaplnke vedie poľná cesta z ľavej strany okolo cintorína, resp. medzi starým a novým cintorínom. „Numizmatické pamiatky z rokov 1953 – 1982 – medailónik s portrétom britskej kráľovnej Viktórie (novoveká napodobenina britskej razby), bronzový detský prstienok s modrým skleneným očkom, dve časti železných podkov pre šťastie – dokazujú milodary veriacich obetované za ich hriechy. Vystrelené olovené projektily dokumentujú zase neúctu niektorých jednotlivcov k náboženskému vyznaniu a duchovnému miestu.“ (Dejiny obce Spišská Teplica, 2002, s. 63) Ku kaplnke sa dostanete peši, na bicykli, alebo môžete zaparkovať auto pri cintoríne, resp. v centre obce. Od kaplnky je neopakovateľný výhľad na panorámu Vysokých Tatier. V okolí kaplnky nájdete lúku poľných a lúčnych kvetov, brezy a lipy. Kaplnka sa nachádza na svätojakubskej ceste.
Prícestné kríže
Prícestné kríže sú symbolom náboženskej viery ľudu, materiálnym vyjadrením emócií a duchovného života. V minulosti sa zvykli stavať pri cestách na okraji obce. Slúžili ako modlitebné miesta pri vchádzaní alebo vychádzaní z obce. Neskoršia výstavba v obciach je dôvodom, že väčšina krížov sa dnes nachádza v zastavanom prostredí. V Spišskej Teplici sa nachádza 5 takýchto krížov a sú umiestnené nasledovne: prvý – kamenný kríž – je umiestnený vpravo pri štátnej ceste III/3065 pred vstupom do obce od Popradu, druhý – liatinový kríž z roku 1896 – je pár metrov za vstupom do obce, vpravo za autobusovou zastávkou, tretí kríž, opäť drevený, z roku 1841, je pri vstupe do obce po panelovej ceste z Popradu na začiatku zástavby rodinných domov, časť Podhrádok, štvrtý, kamenný kríž z roku 1910 je na Vodárenskej ulici a piaty, kamenný kríž z roku 1912 na Lesnej ulici, pri ceste smerom k poľnohospodárskemu družstvu.
Papiereň
Podľa dostupných zdrojov stála pri východnom okraji obce a je zrejmé, že to bolo na brehu potoka Teplica. Založil ju v roku 1613 Samuel Spilenberger z Levoče a fungovala až do roku 1858. Povolenie na vybudovanie papierne udelil Spilenbergerovi kráľ Matej II. Samuel Spilenberger bol lekár z Levoče a v roku 1613 bola Spišská Teplica v levočskom zálohu, preto bolo možné, že teplickú papiereň založil Levočan a zároveň, že bola známa ako levočská. Založením tunajšej papierne možno Samuela Spilenbergera považovať za priekopníka výroby papiera v Uhorsku. Papiereň z Teplice zásobovala tri východoslovenské tlačiarne – levočskú, bardejovskú a košickú. Mesto dávalo papiereň do prenájmu papiernickým majstrom. Až keď v roku 1697 štiavnickí jezuiti vykúpili Teplicu z levočského zálohu, zabezpečili si vlastnícke práva na papiereň v Spišskej Teplici a naďalej ju dávali do prenájmu. O zariadení papierne sa podľa publikácie Dejiny obce Spišská Teplica možno dozvedieť z prehliadky stoličných úradníkov v roku 1744, ktorých vyslali jezuiti. Podľa nich bola papiereň „vysoká budova s oknami v olovených rámikoch, pri nej bol pitvor, komora s medeným kotlom, 140 kusmi súkna, v továrni bol lis (pres) na papier, kaďa, kotlík, zariadenie s dreveným kladivom na tlačenie handier, tretia izba, z ktorej sa išlo schodmi na dvojposchodový pôjd, na spodnom bol lis, na vrchnom srstené povrazy na sušenie papiera. Pri papierni boli maštale, ovocná záhrada, pri nej nová šopa z dosák, dlhý vodovod a nový kanál zhotovený administrátorom. V roku 1745 dal administrátor Zarubal papiereň zrekonštruovať a postavená bola nová murovaná budova s drevenou nadstavbou. Mala tri vodné kolesá na pohon stúp.“ Neskôr nasledovali nové prestavby a obnovy budovy. V kronike obce z roku 1933 čítame: „Nateraz v obci je 227 čísel. Prvým číslom je označená bývalá papiereň, ktorá je vybudovaná z kameňa a bola založená s privolením kráľa Mateja II. roku 1613. Nemala široko-ďaleko páru. Druhým číslom je označená k bývalej papierni patriaca chatrná drevená budova, ktorá donedávna bola bisk. horárňou. Posledným horárom bol v nej bývalý horár Juraj Dvorecký, ktorý teraz bydlí v obci, zaoberajúc sa včelárstvom. Papiereň s drevenou budovou a k nej patriacim pozemkom a vodným právom od spišského biskupstva odkúpila urb. obec za 15.000 Kč, z ktorého obnosu urb. obec biskupstvu odviedla 10.000 Kč a 5.000 Kč cirk. obci v Spiš. Teplici, keďže tú splátku Jeho Excelencia pán biskup Ján Vojtaššák venoval cirk. obce na zriadenie tretej triedy. Tieto budovy ležia poniže dediny pri ceste do Popradu.“ Po ukončení prác posledným nájomcom bola v budove papierne zriadená zápalkáreň. Základnou surovinou na výrobu papiera na Slovensku boli handry, v spišskom nárečí „šmaty“. Ich zbieraním sa zaoberali handrári, v spišskom nárečí „šmacare“. A teda ak Tepličanov nazývali v minulosti šmacare, išlo o pomenovanie handrárov. Mali určený svoj obvod, v ktorom handry zbierali a tento obvod stanovila vrchnosť v podobe privilégia. Handier bol však nedostatok, a tak si papierenskí majstri prísne strážili svoje práva na ich výkup. Ich nedostatok, počas ručnej výroby papiera, pretrvával nielen na Slovensku, ale v celej Európe. Základnou surovinou pre výrobu papiera boli handry. Tie sa vyprali, zbavili cudzích predmetov (gombíky, pracky, ozdoby), roztriedili podľa farby a kvality (najkvalitnejšie boli biele ľanové handry), pretože výsledná kvalita papiera bola od týchto parametrov závislá. Pri výrobe papiera sa z handier a vody uvarila kaša, ktorá sa vo veľkých kadiach miešala a roztĺkala drevenými kladivami s vodným pohonom. Táto hmota sa glejovala (glej sa varil v medenom kotlíku z odpadkov koží, ovčích a baraních nožičiek) a následne sa do nej ponárali sitá, na ktoré sa nabrala hmota a nechalo sa odkvapkať. Hárok papiera sa ešte hladil valčekmi, alebo lisoval na ručnom lise a sušil. V poslednej etape sa hárky triedili a balili. V 19. storočí nahradila handry lacnejšia surovina, ktorou bola celulóza. Ručné papierne postupne zanikali v druhej polovici 19. storočia. Niektoré prešli na strojovú výrobu, z iných vznikli píly a mlyny, alebo boli nerentabilné, preto jednoducho zanikli. Vo svete sú považované ručné papierne za kultúrne dedičstvo. U nás na Slovensku sa z pôvodných papierní nezachovala ani jedna a v Spišskej Teplici si pripomíname jej stopy a príbeh aj v rámci uchovávania spomienok na tradície našich predkov a históriu obce.
Národné kultúrne pamiatky v miestnom múzeu
Hoci sa príbeh barokových sôch a oltárnych svietnikov zo 17. až 19. storočia začal písať pred storočiami, až šťastná náhoda v súčasnosti mu dovolila ožiť a nám všetkým zase sochy a svietniky obdivovať. Sochy a svietniky boli objavené v roku 2017 pri inventúre a veľkom upratovaní fary. 12 samostatných drevených vyrezávaných a polychrómovaných sôch nepochádza od jedného autora, či z jednej dielne.
Najväčšiu skupinu tvoria sochy uhorských zemských svätcov, ktoré evidentne pochádzajú z jedného oltára. Sú to sv. Alžbeta Uhorská, uhorskí kráľovskí svätci sv. Štefan, sv. Ladislav a sv. Imrich a figúra neznámeho biskupa. Vzhľadom na výšku a na základe podobných oltárov môžeme predpokladať, že v centre oltárnej skrine sa pôvodne nachádzala najvyššia zo skupiny – sv. Alžbeta Uhorská a po jej stranách stáli králi – sv. Štefan a sv. Ladislav. Sv. Imrich bol pravdepodobne umiestnený na jednej strane nadstavca a jeho náprotivkom bola socha neznámeho biskupa.
Ďalšiu skupinu predstavujú dve sochy žien – Panny Márie s dieťaťom a bližšie neurčenej svätice bez atribútu. Ide o najkvalitnejšie práce z celého súboru, ktoré sa vyznačujú jemnou rezbou. Datované sú do začiatku 18. storočia a pochádzajú pravdepodobne z obdobia vrcholného baroka.
Poslednú skupinu tvorí dvojica sôch, ktoré predstavujú skupinu klerikov zachytených v dynamickom postoji s pozdvihnutými rukami. Sochy možno zaradiť pravdepodobne do obdobia okolo polovice 18. storočia. Je to sv. Ján Nepomucký (kanonizovaný v roku 1729) a sv. František Xaverský.
Socha mladíka v brnení, ktorý stojí ľavou nohou na drakovi, bola identifikovaná ako sv. Juraj. Pri bližšej obhliadke sa však našiel fragment ľavého krídla a na chrbte otvor po osadení druhého krídla, čo potvrdzuje, že ide o sochu sv. Michala archanjela.
Socha muža s vysoko zdvihnutou rukou pravdepodobne nezobrazuje svätca, ale ide o sprievodnú figúru, ktorá bola súčasťou súsošia. Môže to byť žobrák, ktorý patrí k atribútom viacerých svätcov venujúcich sa charitatívnej činnosti. Pochádza pravdepodobne z druhej polovice 18. storočia.
Socha sv. Augustína biskupa sa okrem rukopisu odlišuje od ostatných sôch v rámci súboru aj tým, že nepredstavuje celofigurálne zobrazenie, ale ide o bustu umiestnenú na veľkej kartuši (uzatvorenej ploche). Predpokladá sa, že táto socha nebola súčasťou oltára, ale mohla skôr byť osadená napr. na lavici. Svätec je jedným zo štyroch cirkevných otcov a môžeme predpokladať, že rovnako stvárnení boli aj ďalší cirkevní otcovia.
Sochy boli v roku 2023 reštaurované a v prípade… išlo o komplexné reštaurovanie.
Nájdené drevené barokové svietniky, ktoré dnes môžete rovnako obdivovať v miestnom múzeu, boli dlhodobo vystavené podobne ako barokové sochy nevhodným podmienkam. Pri ich nájdení boli viditeľné značné poškodenia a výpadky vrstiev farebnej polychrómie. Reštaurátori zistili, že svietniky boli dlhodobo používané, až do začiatku, resp. prvej polovice 20. storočia a následne boli nevhodne uskladnené.
Dvojica svietnikov s anjelmi je na základni datovaná rokom 1695, na ďalšej strane nápisom G:3: (nevieme, čo nápis znamená; možno je to podpis autora) a na poslednej strane podstavy sú značky v podobe garbiarskych nožov. Jeden zo svietnikov reštaurátori obnovili reštaurátorským rekonštrukčným spôsobom tak, aby verejnosť mohla obdivovať a predstaviť si pamiatku v jej pôvodnej podobe a kráse. Druhý z dvojice prezentuje iný postup reštaurátorských prác, a to obnovenie konzervátorsko-reštaurátorským spôsobom.
Dvojica svietnikov s dekorom pravdepodobne pochádza z rovnakého obdobia a je možné, že aj z rovnakej rezbárskej dielne. Má tiež trojstrannú základňu, driek svietnikov však pôsobí trochu masívnejšie ako pri predchádzajúcej dvojici. Trúbkovito sa rozširujúca miska je bez výzdoby. Z misky vychádza kovový tŕň na osadenie sviečky.
Svietnik solitér má masívnu trojbokú základňu umiestnenú na troch nízkych nožičkách. Plochu medzi nožičkami zdobí veľký motív vyrezávaného listu. Základňa sa smerom nahor zužuje a na vrchole ju zdobia plastické akantové listy. Zo základne vychádza driek svietnika, ktorý ukončuje jednoduchá miska. Zo stredu misky vyrastá vysoký kovový tŕň. Svietnik pochádza pravdepodobne zo začiatku 18. storočia.
Sochy i svietniky boli vytvorené z lipového dreva.
